Vznik Náboženstva

Konštrukcia boha

Zjednodušene povedané, boh vznikol z potreby mať na každý jav vysvetlenie. Tento jav našej psychiky je založený na fakte, že evolučne je aj chybné vysvetlenie lepšie ako žiadne. Ak napríklad pračlovek začul šuchot v tráve, bolo pre neho bezpečnejšie, ak si tento šuchot vysvetlil ako pohyb predátora (a konal podľa toho), ako keby ho ignoroval s tým, že skutočne nevie čo ho spôsobilo. Takýto prístup je síce dosť podstatný na prežitie, ak sa však premietne do uvažovania, môže mať nepriaznivý efekt. Aj v dnešnej spoločnosti stále existujú ľudia, ktorí považujú nepodložené vysvetlenie za hodnotnejšie ako žiadne. Ľudia sa jednoducho boja povedať „neviem“ a tak vymýšľajú vysvetlenia pre javy, na ktoré skutočne zatiaľ odpoveď nepoznajú (napr. vznik života, vznik vesmíru, ...). Z tohto dôvodu si ľudia počas histórie vysvetlili javy ako blesk, potopa, choroby, vojny, vesmír, vznik zeme, novým pojmom – boh.

Personifikácia boha

Prečo je však predstava bohov v mytológiách vždy personálna? Ak si už vytvorím boha ako vysvetlenie nejakého javu, prečo je ten boh osoba a nie napr. nejaká neznáma, neživá sila? Je to preto, že okrem vysvetlenia pre každý jav, človek podvedome hľadá aj jeho príčinu, dôvod a cieľ. V ľudskej spoločnosti sa dá nepochybne pôvod množstva javov vystopovať k inému človeku. Potom je dobré poznať, aký dôvod mal daný človek konať, aký cieľ sledoval, aký bol jeho úmysel, aký zmysel mala jeho činnosť. Majú však aj neživé predmety a javy dôvod, cieľ alebo úmysel. Nie je prečo veriť že áno. Jediná inteligencia, o ktorej vieme že koná s nejakým cieľom, alebo úmyslom je človek (a samozrejme na určitom stupni aj zvieratá). Pojmy ako „cieľ“, „dôvod“, „úmysel“, „zmysel“ sú ľudské pojmy z definície priraďované ľudským činnostiam. Ak však začneme priraďovať tieto pojmy neživým javom, nevyhnutne v nás vznikne predstava personálneho konateľa týchto javov. Teda otázky, aký zmysel má existencia života, alebo prečo vznikol vesmír automaticky personifikujú tieto javy. Skutočnosť je však taká, že dôvod, alebo zmysel u prírodných javovo nemá opodstatnenie.

Vznik náboženstiev

Prečo však ľudia tak úporne hľadajú dôvod a zmysel? Pretože im to dáva možnosť kontroly. Predstavme si, že starovekému človeku spáli blesk dom, alebo záplava utopí dobytok. Človek nepozná príčinu týchto javov a nazve si ju boh. Ak by tento boh bol neživá prírodná sila, človek nemá nijakú možnosť ju ovplyvniť. Ak si však boha začne personifikovať, môže sa začať pýtať – prečo mi boh spálil stodolu? Aký mal boh dôvod utopiť mi dobytok? Ak sa mu podarí nájsť odpoveď na tieto otázky, možno mu už nabudúce stodolu nespáli. Takáto voľba dáva pre starovekých ľudí zrazu istú možnosť kontroly nad nepoznanými javmi a je preto omnoho atraktívnejšia. A tu prichádza do hry náboženstvo, ktoré takéto odpovede ponúka. Ak budete vykonávať určité rituály, dodržiavať pravidlá a poslúchať vôľu bohov, strašidelné javy ako potopa, choroba, vojna, smrť budú pod kontrolou.

Náboženstvo a morálka

Princíp náboženstva je teda jednoduchý – tu máte zoznam pravidiel a rituálov a ich dodržiavaním si zabezpečíte náklonnosť bohov. Prečo sú však pravidlá také ako ich poznáme a prečo sa mnohé z nich týkajú morálky? Odpoveď je v evolúcii spoločnosti. Jednoducho spoločnosti, ktorých pravidlá boli výhodné - dávali im konkurenčnú výhodu prežili a ostatné zanikli. Ak mala jedna spoločnosť pravidlá motivujúce ľudí pracovať alebo navzájom si pomáhať, tak prosperovala na úkor okolitých spoločností. Samozrejme toto záviselo aj od prostredia a preto morálne pravidlá úspešných náboženstiev sa od seba líšia. Úspešné náboženstvá sú tiež dostatočne flexibilné a preto morálne zákony ktoré pripisujú svojím bohom sa často plynule menia podľa potrieb spoločnosti. Ak náboženstvo pretrvá dostatočný počet rokov, počas svoje svojej histórie zvyčajne zmení posudzovanie mnohých javov, ako otroctvo, vojna, vedecký pokrok, násilie, svoj politický vplyv, postoj k iným náboženstvám/neveriacim, postoj k heréze, financovanie, atd. Ak však náboženstvo nestíha reagovať dostatočne rýchlo na potreby spoločnosti, predstavuje to problém buď pre náboženstvo samotné, alebo pre spoločnosť.

Je teda otázne, či náboženstvo má celkovo pozitívny alebo negatívny prínos. Poskytuje určité morálne štandardy, ktorých nutnosť nasledovania je pre bežných ľudí veľmi efektívne zdôvodnená (existenciou boha, ktorá je ľahko prijateľná, pretože vyplýva z vyššie spomenutého efektu). Problém je že tento jav sa dá extrémne jednoducho využiť/zneužiť na kontrolu spoločnosti, napr. pri zdôvodnení útočnej vojny, perzekúciu menší, etnických skupín, alebo aj celého ženského pohlavia. Snáď v každej vojne tvrdili vodcovia, že ju vedú s božím mandátom. Samozrejme, pravé dôvody boli skoro vždy iné, ale náboženské presvedčenie zohralo nespornú úlohu pri kontrole radových vojakov. Náboženstvo sa dá teda chápať ako nástroj na kontrolu spoločnosti a ako také nie je inherentne dobré/zlé. Ako u každého nástroja, jeho efekt závisí od používateľa.